Nekončiace sa výstavisko
Počas prvého dňa festivalu sme nevedeli, čo od neho môžeme čakať. Hala, v ktorej mal byť bola iba pár minút pešo od hotela a tak sme neriešili žiaden pojazdný transport. Radi sa totiž prechádzame. Tak sme začali úspešne nasávať miestnu atmosféru. Keď sme prvý raz z diaľky uvideli halu, neverili sme, aké je to celé obrovské. Súčasťou festivalu bolo až 90 samostatných výstav fotografov z celého sveta, ktoré pokryli snáď všetky žánre fotografie. Každá z výstav bola na veľmi vysokej úrovni a niesla svoj odkaz. Prejsť všetky výstavy behom jedného týždňa nebolo úplne jednoduché, no viacmenej sme to stihli tak, aby sme si ich užili čo najviac.
Navyše, na každej výstave bol prítomný aj jej autor, vďaka čomu sme sa mohli s viacerými z nich aj porozprávať. Počas minulých ročníkov tu vystavovali veľké mená zo sveta fotografie ako napríklad Steve McCurry, Paul Nicklen a ďalší. Tento rok to bolo veľmi podobné. Podarilo sa nám pozhovárať s viacerými fotografmi, ktorí už roky pracujú pre National Geographic, osobnými fotografmi Amerických prezidentov, vojnovými dokumentaristami a ďalšími umelcami, ktorí majú dlhodobo na fotografiu veľký vplyv. Načerpali sme kopec inšpirácie a vymenili sme si veľa skúseností a príhod, ktoré počas svojej fotografickej kariéry máme za sebou.
Ďalší pavilón festivalu patril rôznym značkám a výrobcom fototechniky a rôznej výbavy. Techniku predstavovali v jednotlivých stánkoch väčšinou ambasádori. Objavili sa tu však aj ľudia, ktorí majú na vývoj ich produktov priamy vplyv - výrobní riaditelia, dizajnéri a podobne (Nikon, Canon, Adobe…). S niektorými z nich sa dalo o ich produkte celkom konštruktívne porozprávať.
Inšpiratívne prednášky
Tak ako prakticky všetko v Spojených Arabských Emirátoch, aj festival Xposure bol obrovský a pompézny. Okrem 90 veľkých výstav sa v komplexe nachádzali aj dve veľké auditóriá (prednáškové haly), v ktorých takmer neustále prednášali vystavovatelia, no aj ďalší významní fotografi, ktorí boli na festival pozvaní. Všetky tieto prednášky boli voľne prístupné.
Prednášajúci v rámci nich hovorili o svojich príhodách z fotenia, o svojich najvýznamnejších životných projektoch a úspechoch, no viacero prednášok bolo venovaných aj edukácii. Autori prezentovali svoj pohľad na to, ako do fotografie vniesť správnu emóciu, ako sa vyrovnať s rôznymi technickými výzvami pri rôznych žánroch a podobne. Veľmi nás napríklad zaujala prednáška, ktorú si pripravil vojnový fotograf Afshin Ismaeli. Vtiahol nás rôznymi necenzurovanými fotografiami do toho, ako vyzerá skutočné fotenie konfliktu a ako sa s niečím takým dokáže fotograf vyrovnať. Z jeho rozprávania bolo vidieť, že si prešiel kadečím a zanechalo to na ňom nemalú stopu. Práve preto sa mi na festivale tak páčilo.
Byť naživo s autorom týchto zaujímavých fotografií, vidieť ako vznikali, počuť čo za nimi všetko je a aký majú odkaz, to je niečo, čo dáva fotografii ako takej úplne nový rozmer.
Ďalšou z prednášok, ktorú som si veľmi užil bolo rozprávanie Floriana Schulza, fotografa a dokumentaristu pre National Geogprahic, o jeho náročných fotografických projektoch, ako aj o tom, ako funguje spolupráca s časopismi a rôznymi médiami. V posledných rokoch sa venuje hlavne dokumentaristickej tvorbe, vďaka čomu sa pohybuje na tých najdivokejších miestach sveta. Najfascinujúcejšie ale zrejme bolo to, že veľkú časť svojich ciest absolvuje so svojou rodinou - ženou a dvomi malými deťmi, ktoré to všetko zvládajú bez väčších problémov.
A takýchto prednášok bolo v rámci festivalu spolu 50. Celkovo na nich vládla veľmi príjemná atmosféra. Po prednáškach bolo možné pýtať sa autorov na to, čo poslucháčov zaujalo. Neraz sa nám stalo, že nám počas prednášky niekto len tak náhodne doniesol kávu alebo čaj. Všetko bolo na vysokej úrovni.
Okrem klasických prednášok bolo súčasťou festivalu aj veľa workshopov, ktoré opäť pokryli všetky žánre fotografie a dokonca aj videa.
Oceňovanie a ceremónie
Každý rok sa na festivale koná aj ceremónia, na ktorej je oceňovaná tvorba fotografov z celého sveta v rôznych kategóriách podľa žánru. A to je dôvod, prečo sme sa na tomto veľkolepom festivale ocitli. Bola tu odprezentovaná aj moja tvorba a jedna z fotografií bola ocenená.
Zaujímavé je, že sa to podarilo fotke zo Slovenska, konkrétne z Tatier. Keď mi kurátor výstavy a jeden z organizátorov festivalu, Simon Newton, koncom roka 2023 napísal, že chcú aby som prišiel, veľmi ma to potešilo. Aj keď vravievam, že fotografia nie je súťaž, každého autora poteší keď je jeho tvorba ocenená na tak prestížnom podujatí. Počas celej doby trvania festivalu sa o nás starali kráľovsky. Samotná ceremónia prebehla až počas piateho dňa festivalu a dostať sa na ňu dalo len s oficiálnou visačkou, ktorá bola pre pozvaných autorov, zástupcov médií a vybrané televízne štáby. Na oceňovanie prišla aj kráľovská rodina, keďže ceny odovzdával jej člen, Sultan bin Ahmed al Qasimi. Veľmi sa mi páčilo ako bolo všetko zorganizované. Každy člen stuffu vedel čo má robiť. Pred samotným prevzatím ceny nás usporiadatelia usmernili kadiaľ máme na pódium ísť, komu máme podať ruku ako prvému a podobne. Vďaka tomu nevznikali žiadne trapasy.
No a ktorá z mojich fotiek získala ocenenie? Bola ňou fotka s názvom “Night Hunter”, ktorá vznikla vo Vysokých Tatrách. Potešilo ma, že to bola práve ona, pretože je za ňou veľa úsilia. Dostať sa na miesto, na ktorom bola odfotená za podmienok, v ktorých bola odfotená vôbec nebolo jednoduché. Stála ma veľa potu a dlhé hodiny mrznutia na vrchole.
Dodnes nezabudnem ako sme sa šplhali na vrchol v snehu po kolená v lezeckých mačkách. Cieľom bolo pôvodne nafotiť západ slnka. Na chate pod Rysmi to však nevyzeralo nádejne. Všade naokolo bola hmla. Tak som sa rozhodol, že na to kašlem a radšej si dám na chate pivo a guláš. To som aj urobil. No ako som dopíjal orosené pivko, z okna som zbadal, že sa na sem tam ukazuje obloha. Pozrel som na hodinky a zistil, že do západu slnka ostáva len 40 minút. Rýchlo som teda hodil batoh na chrbát a utekal na vrchol. Viete si asi predstaviť ako sa v takýchto podmienkach ide, zvlášť, keď sa do nôh "naleje" Plzeň dvanástka. Tesne pod vrcholom som sa konečne dostal nad hmlu a tak eufória narastala. Počas nej sa mi podarilo pichnúť si hrotmi do lýtka. Nebolo to však nič hrozné a tak som pokračoval ďalej. Nafotil som perfektný západ slnka.
Po západe sa však inverzia stále držala v ideálnej výške. Rozhodol som sa teda, že na vrchole ešte pár hodín ostanem napriek tomu, že bola hrozná zima a fúkalo. Vďaka tomu sa ale podarilo urobiť aj túto nočnú fotku. Výsledok stál za to a to ocenili aj organizátori festivalu.
Okrem tejto fotografie bola na festivale vystavená aj moja najznámejšia fotka “Born of fire”, ktorá si už v minulosti odniesla ocenenia z celého sveta. Vznikla ešte v roku 2021 počas čerstvej sopečnej erupcie na Islande v oblasti Fagradalsfjall.
Posledný večer festivalu patril uzatváracej ceremónii, na ktorej organizátori zhrnuli to, ako sa festival podaril, odovzdali sa ďakovné ocenenia vystavovateľom a ľuďom ktorí za organizáciou akcie stáli a dostali sme aj trailer na to, ako bude vyzerať festival na budúci rok. Na tento ročník festivalu sa prišlo celkovo pozrieť viac ako 25 000 ľudí z celého sveta. Aj keď sa festival koná relatívne ďaleko, určite odporúčam každému kto má možnosť, aby sa naň prišiel aspoň raz v živote pozrieť. Je to veľkolepá akcia, v ktorej sa vyžije každý, kto má s fotografiou niečo spoločné, či už je to nadšenec alebo profesionál.
Pridaj komentár
